Ján Lenčo
| Ján Lenčo | |
| slovenský spisovateľ a literárny kritik | |
| Narodenie | 23. október 1933 Žilina, Slovensko |
|---|---|
| Úmrtie | 1. november 2012 (79 rokov) Žilina, Slovensko |
Ján Lenčo (* 23. október 1933, Žilina – † 1. november 2012, Žilina) bol slovenský spisovateľ, literárny kritik, recenzent, esejista a prekladateľ.
Životopis
[upraviť | upraviť zdroj]Ján Lenčo sa narodil 23. októbra 1933 v Žiline. Tu prežil svoje detstvo i mladosť, tu roku 1951 maturoval na gymnáziu. Vysokoškolské vzdelanie získal v Bratislave, kde v rokoch 1952 – 1957 študoval na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského slovenský jazyk, literatúru a dejepis. Tu už počas štúdií pracoval najprv ako redaktor v Slovenskom nakladateľstve detskej knihy a potom ako redaktor vydavateľstva Slovenský spisovateľ. V roku 1956 uzavrel manželstvo s Boženou Slivkovou. V roku 1958 sa s manželkou presťahovali do rodnej Žiliny. Tu pôsobí ako redaktor denníka Pravda (1959 – 1967), a krátko i ako stredoškolský učiteľ či ako knižný úradník. Od roku 1976 do roku 1988, kedy odišiel do penzie, pracoval v kine Úsvit ako správca. V roku 1982 uzatvára po rozvode prvého manželstva, druhé manželstvo so Žofiou Vojtekovou. Od roku 1988 bol na dôchodku, literatúre sa však venoval naďalej a publikoval takmer až do svojej smrti v roku 2012.
Tvorba
[upraviť | upraviť zdroj]Do literárneho diania vstúpil už v 50. rokoch ako vysokoškolák, kedy začal uverejňovať svoje recenzie a kritiky. V nich sa venoval najmä dielam začínajúcich autorov a problémom (vtedajšej) modernej slovenskej literatúry, ale v menšej miere i nemeckým a francúzskym originálnym a preloženým dielam. Recenzné príspevky publikoval v denníkoch a časopisoch Pravda, Smena, Mladá tvorba, Kultúrny život či Slovenské pohľady. Vo viacerých z týchto periodík i v humoristicko-satirickom časopise Roháč mu uverejnili i autorské krátke a kratučké prózy.
Knižne debutoval v roku 1966 zbierkou prozaických miniatúr Cesta na morské dno. Podobné smerovanie má aj Nepokoj v minútach (1968) či z neskoršej tvorby Pravidlá a výnimky (1990), Nebezpečná Šeherezáda (1993) a aj jeho posledné napísané a predposledne publikované dielo Posledný anjel (2009). V týchto dielach často využíva štruktúru a postupy najstarších literárnych žánrov ako sú legendy, báje, podobenstvá a rozprávky. Lenčove miniatúry, mikropoviedky a krátke prózy majú moralizujúci charakter a výrazný etický rozmer. Je pre ne charakteristická intelektuálnosť, silná pointa a posolstvo.
Ako nemilosrdný kritik politickej svojvôle a moci sa prejavil, okrem iných diel, najväčšmi v útlom, no významnom dielku Didaktická kronika rodu Hohenzollerovcov (1968). Sú to črty a pamflety vo forme fiktívnej historickej kroniky, kde autor prostredníctvom irónie, satiry a sarkazmu, predovšetkým však pravdy demaskuje negatívne praktiky zneužívania osobnej moci štátnych činiteľov i štátnej moci všeobecne. Publikovanie sprevádzali mnohé problémy, ktoré nemali dopad len na samotnú knihu, ale i na autora.
Dejinné a mytologické námety pre ich nadčasovosť a aktuálnosť používa ako pripodobnenie súčasnosti a nastavenie zrkadla modernému človeku. Takéto postupy sa nachádzajú v historických románoch Egypťanka Nitokris (1972), Odyseus, bronz a krv (1982), Žena medzi kráľmi (1985) alebo v zbierkach poviedok s historickými a historizujúcimi motívmi Hviezdne okamihy (1974) či Kleopatrin milenec (1980).
Pre mládež napísal román vystavaný na mýte o Daidalovi a Ikarovi Čarodejník z Atén (1978).
Prvky fantastiky uplatnil v dielach Pomsta zo záhrobia (1971) a Socha z Venuše (1988).
Spoločenské romány Rozpamätávanie (1978) a jeho voľné pokračovanie - Roky v kine Úsmev (1987) sú príbehy zhŕňajúce autorove skúsenosti učiteľa a správcu kina. Tieto dve diela obsahujú viaceré autobiografické rysy.
Knihy Zmluva s diablom (2003) a Vražda v márnici a iné poviedky (2008) sú zbierkami jeho už skôr vydaných miniatúr a poviedok, pričom druhá z nich obsahuje navyše poviedku Krvavá legenda o Origovi, ktorá predtým nemohla vyjsť knižne.
Mnohé autorove diela sa dočkali viacerých vydaní.
Lenčo vo svojich dielach nastoľuje mnohé otázky ľudského bytia a existencie – otázky života, smrti, pravdy, spravodlivosti, moci, myslenia, ľudských túžob a citov, jednoducho všetkého, čo človeku pomáha, ale i bráni v sebarealizácii. Pri písaní využíva mnohé literárne formy, ako legendy, podobenstvá, bájky, grotesky až absurditu. Pre jeho tvorbu je tiež príznačná intelektuálska epika, zameraná proti neľudskosti, bezpráviu, diktátu, útlaku a neslobode.
Ján Lenčo a ŠtB
[upraviť | upraviť zdroj]Po Lenčovej smrti vyšla najavo informácia, že autorovo meno malo byť vedené v archívoch ŠtB. Osoba s menom Ján Lenčo a s dátumom narodenia 23.10.1933 má dvakrát záznam v Registračných protokoloch agentúrnych a operatívnych zväzkov Štátnej bezpečnosti ako agent a raz ako dôverník s krycím menom Prokop[1]. Je to pravda, osoba v archívoch je zhodná s osobou Jána Lenča. Avšak ako potvrdil aj Július Vanovič, Lenčo nebol donášačom a nikdy nikoho neudal. Ján Lenčo so spoluprácou súhlasil v roku 1980 z rodinných dôvodov - (z Lenčovho článku Spomienka na Pezlára): "Mirko Válek mi o ňom mnoho povedal, keď moja staršia dcéra ušla do západného Nemecka v r. 1980 a chcel som ju navštíviť – čo mi vynieslo záznam môjho mena v registre spolupracovníkov ŠTB, takže som sa dostal do výbornej spoločnosti p. Sokola, Banáša, Šestáka (ktorý mi veľmi ublížil) a mnohých ďalších. Vidím pracovníkov Ústavu pamäti národa, ako pažravo hľadajú moje meno..."
Dielo
[upraviť | upraviť zdroj]Tvorba pre dospelých
[upraviť | upraviť zdroj]- 1966 – Cesta na morské dno, zbierka miniatúr
- 1968 – Didaktická kronika rodu Hohenzollernovcov, fiktívna historická kronika / pamflet
- 1968 – Ďaleká a blízka, dve novely (jedna s názvom Dukát z rozprávky bola i sfilmovaná ako Dukát z rozprávky, r. Eugen Šinko, 1968)
- 1968 – Nepokoj v minútach, zbierka próz
- 1971 – Pomsta zo záhrobia, zbierka poviedok
- 1972 – Egypťanka Nitokris, historický román
- 1974 – Hviezdne okamihy, zbierka historických poviedok
- 1978 – Rozpamätávanie, spoločenský román
- 1979 – Zlaté rúno, román podľa legendy o Argonautoch
- 1980 – Kleopatrin milenec, zbierka historických poviedok
- 1982 – Odyseus, bronz a krv, román podľa eposu Odysea
- 1985 – Žena medzi kráľmi, historický román
- 1987 – Roky v kine Úsmev, spoločenský román
- 1988 – Socha z Venuše, zbierka krátkych sci-fi próz, ilustrácie R. Brož
- 1990 – Pravidlá a výnimky, zbierka miniatúr
- 1993 – Nebezpečná Šeherezáda, zbierka miniatúr
- 2001 – Čarovná Lucia, 1. časť triptychu, zbierka krátkych próz
- 2001 – Luckine krídla, 2. časť triptychu, zbierka krátkych próz
- 2001 – Svetlo Lucia, 3. časť triptychu, zbierka krátkych próz
- 2003 – Zmluva s diablom, reprezentatívny výber miniatúr
- 2004 – Hriech v Turecku, zbierka krátkych próz
- 2008 – Vražda v márnici a iné poviedky, reprezentatívny výber próz
- 2009 – Posledný anjel, zbierka miniatúr
- 2009 – Zástup z rodu hrdých, reportáže, črty
Tvorba pre deti
[upraviť | upraviť zdroj]- 1976 – Mesačná princezná a iné rozprávky z blízkych i ďalekých krajín, výber a doslovný preklad - Ján Lenčo, prerozprávala a upravila Božena Lenčová
- 1976 – Čarovný kameň (s podtitulom Rozprávky z Tibetu), výber a doslovný preklad - Ján Lenčo, prerozprávala a upravila Božena Lenčová
- 1978 – Čarodejník z Atén, román pre mládež na motívy gréckej mytológie
Tvorba pod pseudonymom
[upraviť | upraviť zdroj]- 1999 - Napoleon. Život a doba, (pseudonym André Boutet)
- 1999 – Kleopatra. Život a doba, (pseudonym Franz Kraul)
Práce o autorovi a autorove bibliografie
[upraviť | upraviť zdroj]- 1983 - Ján Lenčo: personálna výberová bibliografia (zostavila Irena Tomanová)
- 2003 - Ján Lenčo - Výberová personálna bibliografia (zostavila Milada Valachová)
- 2009 - Život a dielo Jána Lenča (editor a vedecký redaktor: Andrej Červeňák)
- 2017 - Ján Lenčo 1933-2012. Zborník z odborného seminára z cyklu Osobnosti Žiliny (zostavil: Igor Válek)